Fakt netuším, kvôli čomu prvú tohtoročnú „veľkú akciu“, ktorú Underground Booking Agency minulú stredu usporiadali v Collosseu, poctil návštevou taký skromný počet ľudí. Milovník death metalu snáď nejaké to nie najpríjemnejšie počasie vydrží, nakoniec, podľa kalendára je stále zima. Možno je tento štýl, ktorý oslavuje tretí krížik, už naozaj hlavne hudbou pre pamätníkov, a tí predsa len majú pomenej času na zábavu. Dajme tomu, že oba hlavné ťaháky už svoju košickú premiéru mali dávno za sebou, jeden z nich opakovane, ale dobré veci sa oplatí vidieť aj viac ako len jeden raz. Škoda nad tým filozofovať, tá polstovka ľudí, ktorí svoju hudbu berú stále vážne, si kvalitu aj tak užila.

Začiatok koncertu o šiestej sa dodržať nedal, dodávka s bicími sa cestou z Prahy, kde mala šnúra HOUR OF PENANCE, BEHEADED a CHRIST AGONY zastávku deň predtým, sa kdesi zdržala. Pohľad na prázdne pódium a symbolickú hŕstku ľudí v klube – väčšinou účinkujúci, organizátori a personál – predsa len zamrazil. Už to aj vyzeralo, že košickí DISCONSOLATE si ani nezahrajú, našťastie všetko dopadlo tak, že jedna z najsľubnejších novších bánd kedysi veľmi silnej tunajšej extrémne metalovej scény po hodinovom časovom sklze zahrala aspoň skrátený štvorskladbový program. Ako je ich dobrým zvykom, napriek časovej tiesni a nepočetnému obecenstvu podali stopercentný profesionálny výkon, postavený aj na skladbách z chystaného druhého albumu.

DISCONSOLATE svoj mix klasického technického a melodického death metalu, podaného modernejším štýlom, ako ho poznáme z albumu „Behiond The Doors Of Perception“ rozvíjajú smerom k väčšej údernosti a divokosti, je sa na čo tešiť, aj preto, že v súčasnosti sú rytmicky istení jedným z najlepších domácich bubeníkov metalového extrému Robom Kuzmom, ktorý svoje kvality predvádza takisto v INFER a dokázal ich už v CONTEMPT alebo NOMENMORTIS. Neplánujú sa vydať cestou vyslovenej brutality, ide im o skôr komplexnejšie, tvárnejšie podanie death metalu, nové prvky však čakať treba, a budú to solídne divočiny.

Nasledujúci Poliaci CHRIST AGONY, legenda tamojšieho metalového diania, boli návratom do riadne starých čias najtemnejších kovových zvukov. Priznám sa, že po svete vysoko hodnotenú bandu, ktorá vznikla už pred 25 rokmi, som nikdy extra nesledoval, mal som CD „Trilogy“ a akosi ma nestrhlo, preto ma ich tvorba prevažne míňala. Aj naživo si bolo treba zvykať na to, že hudba v dosť stereotypných, ubíjajúco pôsobiacich tempách je proste z iných čias. Väčšinou stredné, pochodové, temne podladené valce ako z 1. polovice 90. rokov nie sú pre každého, lenže CHRIST AGONY na rozdiel od polovice krajanov nenaskočili na žánrový vlak vedený BEHEMOTH a hrajú starú školu, ktorá je ich srdcu najbližšia. Akurát že to, čo hrajú, sa vám pod kožu dostať nemusí.

Našťastie so zaradením živších rockandrollových rytmov nakoniec všetko do seba zaklaplo a začalo to byť zaujímavé a pôsobivé. Cezar (vokál, gitara) a jeho dvaja spolubojovníci, bubeník a basák, kontrujúci frontmanovi ďalším surovým hrdlom, nás vrátili do čias, kedy v black a death metale vládli mená ako HELLHAMMER, SAMAEL alebo PANDEMONIUM. Kto si tú dobu pamätal, mohol vec hodnotiť vysoko. A jedno treba „kristusákom“ uznať – tú temnú, rúhavú atmosféru, ktorú takejto hudbe vedia dať Poliaci, im naozaj bolo možné veriť. Možno bol tomuto cieľu podriadený aj nulový kontakt s publikom, osekaný na záverečné poďakovanie.

Skutočným prebudením trochu zaspatého nepočetného publika boli brutálni deathmetalisti z Malty BEHEADED. Neznalec si povie – aký už tam môžu mať metal, znalec vie, že krajina, ktorá má menej obyvateľov ako Bratislava a je najkatolíckejším kusom Európy, má napriek tomu vyspelú deathmetalovú scénu, vydávajúcu u prestížnych vydavateľstiev, a minimálne tri tamojšie bandy hrajú koncertné šnúry po Európe i Amerike. (Niežeby som toto nespomenul už v recenzii na posledný album, ale treba si pripomenúť, kde všade „to ide“.) BEHEADED s rokom vzniku 1991 stáli pri jej základe a v súčasnosti, po mnohých personálnych zmenách, sú na nahrávkach i naživo čímsi ako vysokou školou sofistikovaného, pomerne brutálneho a technického, ale predsa len do istej miery stále „ľudského“ death metalu. Jeho prednosťou je chytľavosť, údernosť a to, že naživo naozaj „kope“.

Album „Never To Dawn“, ktorý popri vzorkách zo starších nahrávok, napríklad aj dve skladby z EP „Resurgence Of Oblivion“, po jednej z „Perpetual Mockery“ a „Ominous Bloodline“ (nebolo tuším nič z „Recounts...“)  tvoril časť programu, má už skoro tri roky. Odznela však aj nová skladba a osobne o hudobnú budúcnosť maltského kvinteta nemám obavy. Osobitnú pozornosť si zaslúžilo vokalistove prežívanie textov i hudby a precízny, pritom frenetický výkon bubeníka, pre ktorého to v ten večer nebola posledná „šichta“

Davide „BrutalDave“ Billia je totiž aj novým bicmanom rímskych titanov temného technického kovu smrti HOUR OF PENANCE. Nie že by dva brutálne bubenícke sety za osobu na večer boli niečo nepredstaviteľného, na koncerte boli hneď dvaja ľudia od nás, ktorí si to nie raz vyskúšali, tak či onak je to impozantné. Rimania celú nádielku elitného európskeho metalového dunenia dokončili. Boli u nás už tretíkrát, o čom sa nezabudli zmieniť, a myslím, že zvlášť mladí košickí metaloví hudobníci koncert naozaj vynechať nemali, prepásli totiž možnosť vidieť a učiť sa, ako to má po hudobnej i koncertnej stránke vyzerať, ak chcem byť ako kapela byť braný vážne.

Taliani s veľmi dobrým zvukom, ktorý aj tentokrát viac-menej vydržal po celý koncert, vážne i s južným temperamentom predviedli vyvážený výber albumov od „The Vile Conception“ cez „Paradogma“ a „Sedition“ až po novinku „Regicide“, ktorá bola v distre k dispozícii v podobe digipacku s tromi bonusmi, domov som si teda doniesol dva kusy matrošu, maltský aj taliansky. Publikum na sofistikovaný, virtuózne hraný temný technický brutálny death napriek skromnému počtu reagovalo naozaj búrlivým ohlasom, keďže skupiny na takejto úrovni si návštevu u nás môžu zopakovať aspoň raz do roka. Istá „behemotizácia“, ktorú miestami možno pocítiť v novšej tvorbe H.O.P., sa naživo vytráca, je to len čistá nemilosrdná kovová smrť.  Ak ste neboli, ľutujte, a prípadne skúste trafiť na piatkový koncert legendárnych KRABATHOR, ktorí sa na pár akcií vracajú zo „záhrobia“ v najkultovejšej zostave

Fotografie: Laci Schürger